Krajina, kde bojovali všetci proti všetkým
Bosna a Hercegovina bola dlhé obdobie relatívne pokojným miestom, kde spoločne žili Srbi, Chorváti aj Moslimovia-Bosniaci. Po druhej svetovej vojne krajina prosperovala aj napriek tomu, že v rámci juhoslovanskej federácie patrila k slabším ekonomikám. Mala vysokú zamestnanosť, pomerne silnú ekonomiku, dobrý sociálny a vzdelávací systém. V roku 1984 bola dokonca v krajine zimná olympiáda. O dekádu neskôr sa športoviská v Sarajeve spolu s mnohými ďalšími miestami po celej Bosne a Hercegovine zmenili na nepoznanie. Z tejto krajiny pochádzali dve tretiny zo všetkých obetí juhoslovanských vojen.
Sedemdesiat rokov po atentáte z roku 1914 máme olympijské hry. Svet zase bude hovoriť o Sarajeve, tentoraz pritom ale bude šťastný.
Pavle Lukać, hovorca olympijských hier v Sarajeve
Obe krajiny chceli k sebe pripojiť všetky územia Bosny, na ktorých žili ich krajania. V prípade Bosny a Hercegoviny však nastal problém. Obyvateľstvo rôznych národností bolo po celej krajine pomiešané – nežili na ohraničených územiach, ktoré by si mohli ”privlastniť” iné krajiny. Navyše ústava Bosny a Hercegoviny hovorila o rovnoprávnosti pre tri majoritné národy – Srbov, Chorvátov a Bosniakov. Žiadny národ nebol menšinový či väčšinový.
Po dlhých vyjednávaniach vyhlásila Bosna a Hercegovina v marci 1992 nezávislosť od Juhoslávie. Republiku uznali Chorváti aj Bosniaci, Spojené štáty americké aj Európska únia. Srbi ju však bojkotovali a vyhlásili na časti územia Bosny a Hercegoviny vlastnú Republiku srbskú.
V čase rokovaní o nezávislosti už Srbi rozmiestňovali Juhoslovanskú armádu na strategických miestach v Bosne a Hercegovine. To isté spravili čoskoro aj Chorváti.
Výsledkom bola tá najchaotickejšia a najkrvavejšia vojna v Európe od druhej svetovej vojny. Počas nej dochádzalo k porušovaniu ľudských práv, medzinárodných dohôd, masovému znásilňovaniu žien, krutému zabíjaniu desiatok tisícov civilistov a bojom medzi príslušníkmi troch národností.
Obyvatelia Sarajeva sa ocitli v pasci. Z okolitých kopcov boli ľahkými cieľmi pre ostreľovačov. V bezpečí nebol nikto a takmer nikde. Snajperi cielili na ľudí, ktorí nosili kanistre s vodou, stáli v radoch, pálili po ľuďoch na bicykloch či po záchranároch. Rizikom tiež boli granáty. Na miestach, kde črepiny niekoho zabili, sú dnes sarajevské ruže – farbou nakreslené kaluže krvi.
Sarajevčania dokázali prežiť vďaka „typickej” tvrdohlavosti a improvizácii. Z trávnikov sa stali záhradky, zmajstrovali si piecky, naučili sa prevariť alkalické baterky v slanej vode tak, aby sa znova dali používať. Z futbalového ihriska sa stal cintorín. Mŕtvych bolo skrátka priveľa. Počas obliehania zomrelo 12 000 obyvateľov mesta.
Na začiatku obliehania si ľudia mysleli, že svet im príde na pomoc, ale keď prešlo šesť mesiacov, uvedomili si, že sú v tom sami. A tak sa snažili zariadiť si život, ktorý by sa aspoň trochu podobal bežnému chodu dní.
Znova sa otvorili školy a univerzity, ale v improvizovanom režime. Deti sa učili v bytoch po 15 až 20 detí. Bolo menšie riziko, že zabijú jedného učiteľa ako deti, ktoré idú do bytovej školy. Napodobňovanie bežného života bol spôsob duchovného odporu v Sarajeve.
Počas vojny sa ničilo aj kultúrne a duchovné dedičstvo. Obyvatelia Sarajeva napriek tomu zorganizovali až sto koncertov klasickej hudby a založili národnú pobočku celosvetovej spisovateľskej organizácie PEN International. Nepriateľská delostreľba v auguste 1992 zapálila spoločnú budovu národnej a univerzitnej knižnice (Vijećnica), kde bolo sústredených milión výtlačkov kníh. Len polovicu z nich sa podarilo zachrániť. V roku 1995 vznikol v čase obliehania mesta dokonca filmový festival, ktorý si získal svetové renomé a vyhľadávajú ho rôzne svetové hviezdy.
Srb Boško a moslimka Admira chceli v máji 1993 utiecť z obliehaného Sarajeva cez vojnovú líniu.
„Vykukol som z okna a uvidel dievča a mladíka, ktorí bežali po vzdialenejšej strane mosta. Než som ale vytiahol foťák, bolo už neskoro, oboch zasiahli výstrely,” spomínal americký reportér Mark Milstein. Prvá guľka podľa svedkov trafila a na mieste zabila Boška, druhá ťažko zranila Admiru. Doplazila sa k svojmu priateľovi a zomreli v spoločnom objatí.
Telá na moste zostali ešte týždeň. Až na ôsmu noc od smrti ich preniesli na srbskú stranu, kde obe telá dočasne pochovali. Ale to sa už svetom šíril príbeh o sarajevskom Rómeovi a Júlii. Boškovej mame sa toto porovnanie nepáči dodnes. Hovorí, že rodiny proti ich láske vôbec nič nemali. Dodnes nie je jasné, kto mladých zaľúbencov zabil.
Veliteľ Ratko Mladić. Kým rozdával sladkosti, jeho vojaci triedili ľudí na smrť.
Veliteľ vojsk armády Republiky srbskej Ratko Mladić spáchal najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy od čias druhej svetovej vojny – genocídu na nesrbských obyvateľoch Bosny a Hercegoviny. Azda najdrastickejšie to bolo v regióne Srebrenice. Za svoje činy bol odsúdený na doživotie Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu v holandskom Haagu.
Srebrenický masaker sa dostal do povedomia ľudí po celom svete vďaka krutej manipulácii a klamstvu zo strany Mladića. Srebrenica bola od leta 1992 obliehaným mestom. Násilnosti v jej širšom okolí páchali Srbi i Bosniaci. Keďže cieľom politických a vojenských vodcov bosnianskych Srbov bolo etnicky čisté územie 30 km západne od rieky Driny, Ratko Mladić poslal na smrť tisícky chlapcov a mužov (dnes nie je možné určiť presné číslo). Spravil tak pred očami celého sveta.
Na území Srebrenice pôsobili mierové jednotky UNPROFOR, známe ako modré prilby. Ich úlohou bolo okrem iného ochraňovať civilistov a približne 40 000 moslimských utečencov, ktorí sa v meste ukrývali. Srbsko-bosniansky generál Ratko Mladić v Srebrenici, ktorá bola v tzv. bezpečnej zóne, čiže pod ochranou modrých prilieb, pred ich očami a pred kamerami, ktoré prenášali obraz do celého sveta, rozdával chlieb a sladkosti a hovoril o bezpečnej evakuácii civilistov.
V tej istej dobe jeho jednotky triedili mužov a chlapcov na smrť. V okolí bolo počuť streľbu a niektorí civilisti boli takí vydesení, že spáchali samovraždu. O konaní srbských jednotiek vedeli aj príslušníci holandských mierových síl, aj napriek tomu vedome vydali do rúk Srbov 239 mužov vojenského veku.
Mandát modrých prilieb bol prevažne monitorovací a použiť silu mohli iba v sebaobrane. V tomto čase a na tomto mieste pôsobili holandskí vojaci, ktorí svojou výzbrojou a ľudským potenciálom nemohli konkurovať Mladićovmu vojsku. Ochránili seba a nie obyvateľov Srebrenice a okolia.
Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu bol zriadený už v roku 1993, v reakcii na závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva. Tribunál zasadal ešte v čase, keď boli podozriví zo spáchania vojnových zločinov pri moci a nič ich nenútilo spolupracovať. Podľa vyšetrovateľa Vladimíra Dzura sa zo 161 obvinených Haagskym tribunálom priznalo vinu len 20. Páchateľov delí na skupiny, líšiace sa ochotou priznať vinu. Sú to: 1. Do vojny bezúhonní občania, 2. Kriminálne živly parazitujúce aj na vojne, 3. Predstavitelia elít – lekári, politici, armádni velitelia, politici. Odmietanie viny bolo rovnaké v skupine kriminálnikov a politikov. Líšila sa len motivácia odmietania.
Haagsky tribunál nestíhal ľudí, ktorí priamo zabíjali, kradli, znásilňovali, to robili miestne orgány. Trestal tých, čo vojnové zločiny nariadili. Z politického života odstránil Karadžića, Miloševića, Mladića. Svojím významom presiahol rámec Balkánu – stal sa vzorom pre medzinárodnú spravodlivosť, uplatňovanú počas trvania vojnových konfliktov.
Kým Slováci na severe krajiny dovolenkovali, inde zúrila vojna.
O vojne v Chorvátsku
Krátka 10-dňová vojna vojna, ktorá bola predzvesťou hrôz u susedov.
O vojne v Slovinsku
Ako sa z našich stali cudzí
